Vyliate.

Keď sa “lebo…” vytratí zo života.

Keď ste autom na križovatke, tak si vyberiete nejaký smer, lebo tá cesta vás dovedie domov.
Keď Vám čašník strčí do rúk menu, tak si vyberiete nejaké jedlo, lebo ho máte radi, máte na ňho chuť.
Zavoláte niekomu, lebo má narodeniny.
Nastavíte si budík, lebo ráno potrebujete znova vstať a niečo urobiť pre seba či pre tento svet.
Priblblo sa usmievate sa, lebo ste šťastne zamilovaní.

Či človek chce, alebo nechce – vo svojom živote potrebuje to prosté “lebo..”. Alebo skôr tie tri bodky.

“Lebo” je hádam to najľudskejšie slovo, aké vo svojom slovníku mám. (Teda až po slovnom spojení: “Čo ak…?” – toto je to najľudskejšie a mnohokrát aj to najobmedzujúcejšie slovné spojenie.)

A tak som sedela v autobuse a cestovala naprieč dilemami a naprieč rozhodnutiami, ktoré na mňa striehnu ako supy na nejakú mrcinu na púšti a rozmýšľala, čo urobím. Dospelosť bolí. Fakt bolí. Stojím na križovatke a sama pre seba posielam do výšin prostú otázku: “Kam? Doprava či doľava?”. Zmätene otáčam hlavu najprv na jednu, potom na druhú stranu s vedomím, že nie je len jedna správna odpoveď. Že neexistuje len čierne a len biele. Kladné a záporné. A tak by som si priala, aby bolo…

Priala by som si, aby bola jedna správna odpoveď. Aby som sa mala na čo vyhovoriť: “Veď touto cestou som sa musela vybrať. Tá bola predsa správna!“. No teraz, keď niet tej jedinej “správnej” cesty niet a ja si musím tú jednu vybrať zisťujem, že…

Že sa z môjho života vytratilo “lebo…”.
Vyberiem si túto, lebo...?
Alebo si vyberiem túto, lebo…?
Vrátim sa späť do Košíc, lebo…? Nie, nie. Pôjdem do iného mesta, lebo… Pôjdem do tejto nemocnice a na toto oddelenie, lebo…

Aké je to moje “lebo”?
Panebože, veď ja neviem…

Prázdne tri bodky a zistenie, že neviem byť slobodná. Že sloboda nie je pre mňa dar a ja ani neviem za čo sa modliť, za čo prosiť. Čo vlastne chcem? Neviem lietať, ktosi mi dolámal krídla. Som strachopudko, ktorý musí mať so Životom všetko zmluvne podložené a racionálne vysvetlené. Ak nevidím vo veciach zmysel a hlavné slovo majú moje úbohé domnienky na čele s otázkou “Čo ak?” – môjho malého škriatka, ktorý v mojom vnútri spravuje priečinok s názvom “zodpovednosť”, ide roztrhnúť, rozdrapiť. Nevie čo má robiť, je zmätený. Lebo je príliš zodpovedný…

Ja však viem, v čom je chyba a čo v skutočnosti mi chýba. Mám v sebe mnoho prázdnych miest, no ten najskľučujúcejší pocit mám z prázdneho miesta, v ktorom by mala byť zabývaná Odovzdanosť. Viete, to je tá stará, vtipná pani, ktorá stále štrikuje akési neforemné ponožky. Tá, ku ktorej si prídete po radu a ona len mávne rukou, zasmeje sa a povie: “Nepanikár, všetko je pod kontrolou.“a bude štrikovať ďalej. Vy by ste aj chceli argumentovať  a použiť to zaklínadlo: “Ale čo ak…?“, no ona však na Vás pozrie a Vás zrazu zaplaví akýsi prapodivný pocit a uvedomíte, že ste jej uverili.

Že je všetko pod kontrolou, akokoľvek sa rozhodnete. Že všetky tie tri bodky nemusia mať logické opodstatnenie a dôvody. Žiadne zmluvy, žiadne racionálne vysvetlenia. Len sa bez roztrasených (a možno aj s nimi) vybrať nejakou jednou cestou, kde to “lebo…” príde zrazu akosi samo. A dúfať, že sám Život všetko zariadi tak…

…aby dobre bolo!
(Lebo zariadi.)

<3

Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej.
Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.
Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.
ten, ktorý skúma srdcia, vie, o čom Duch uvažuje: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.
Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.
/Rim 8, 24 – 28/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *