Vyliate.

A prečo…?

Každý už určite niekde čítal, že aké super je to ísť do prírody. Že prídete na iné myšlienky, vyvetráte, vypnete, bla bla bla. Blbé na tom je to, že tie motivačné srákorinky okolo toho sú fakt pravdivé, takže už ani nemám právo nejako moralizovať…

Ja som tento víkend strávila priam rozprávkovo. Lúčnu Vílu, ktorú v sebe nosím som tentokrát presťahovala kdesi doprostred lesa medzi divé zvery a to doslova.
No najkrajšie na tom všetkom bol ten pokoj, ktorý sálal zo všetkých strán.
To ticho, ktoré naozaj dokáže dať len sama príroda.
Ten oheň pri ktorom sme sedeli celý večer a dívali sa na najzahviezdenejšiu oblohu akú sme kedy videli.
Ten západ slnka, ktorý svietil presne na ten stôl, pri ktorom sme sedeli a popíjali kávu…
ja a moje spriaznené duše

Ísť na takýto víkend je blaženým požehnaním, pretože prišiel práve včas. Už-už sa ručička môjho vnútorného pokoja išla zblázniť z červených čísel, v ktorých posledné týždne trávila akosi priveľa času. Aj keď všetko, čo trápi moju malú dušičku statočne ukladám do skríň a zametám pod koberec, akosi som to už nestíhala upratovať.

Vôjsť do krutej dospelosti a byť rozhodnou či sebavedomou… to nikdy neboli veci, ktoré by ma lákali. Veď prečo by aj! No časy sú také, kedy temer každý deň musím zodpovedať na otázky, prečo ešte nepracujem, prečo ešte ani neviem kde budem pracovať. Prečo ešte stále nemám frajera  a prečo nejdem niekam na dovolenku k moru či prečo neviem ako sa má moja “najlepšia kamarátka”. A podobné bludy. Mám pocit, že tieto otázky sú v mojom živote momentálne v kurze!

Verte či nie, je obzvlášť vyčerpávajúce vysvetľovať niekomu niečo, do čoho sa ani trochu nerozumie. Jednému či dvom by som vysvetlila, na čo doprdele ešte stále čakám, že nepracujem… No niekedy mám sto chutí vydať nejaké písomné stanovisko, že prečo ma ešte niekoľko týždňov stále živia rodičia, aj po tom ako im už nik na mňa nedáva rodinné prídavky a prečo mi s tým už konečne majú dať všetci, s veľkým prepáčením, ale svätý pokoj. Otázka, že prečo ešte stále nemám frajera, je tá ktorá má vždy najviac pobaví. Často rozmýšľam čo chcú tí dobrosrdeční ľudia počuť… Že keď Pánboh rozdával ženskú príťažlivosť som stála v inom rade? Alebo mám povedať, že nie, nebojte sa – je so mnou všetko v poriadku, keďže niekedy mám pocit, že nemať frajera v 25 rokoch je niečo ako veľmi poľutovania hodná choroba. Zväčša však odpovedám, že som stále v očakávaní prípadne ich odkážem nech sa idú spýtať môjho  frajera, prečo nemá frajerku a či mu tak náhodou nechýba.
By the way, dovolenka sa striktne rovná iba more? Pre mňa je trebárs dovolenka aj šijací stroj, ihly a nite. No a vysvetľujte toto! No a nie menej hlúpo sa vysvetľuje, že už fakt nerada veci znásilňujem. Že ak raz nejdú, tak nejdú. Že už ani omylom nemienim sama budovať a bojovať o nejaké vzťahy, ktoré mali evidentne svoj zmysel len do určitého času. Lebo ma to stálo viac energie, než bolo potrebné…

Najviac zo všetkého ma mrzí fakt, že aj keď sa po tomto pekelnom poslednom ročníku na medicíne cítim naozaj v najväčšej pohodičke, tak sú mi z každej strany podsúvané priblblé otázky a pripomienky prečo by som ešte nemala mať pocit aspoň chvíľkového svätého pokoja a pohody. Niekedy by neuškodilo držať sa ten povedačky, že ži a nechaj žiť.  (Prípadne rovno, že drž hubu a krok… :D)

Preto som sa tento víkend cítila hádam ako v raji. V tichu, v prírode. S priateľkami, ktoré sa rozhodli, že aj napriek diaľke a pracovným povinnostiam sa na seba iba tak jednoducho nevykašleme. Že z času na čas sa pobalíme od všetkých povinností, bežností, neistôt a starostí a pôjdeme plašiť srnky a jesť  i neumyté lesné čučoriedky. Že nebudeme len doktorky, ale stále tie dievčatá, ktoré spolu prešli jeden strastiplný úsek cesty svojich vlastných životov.

A tam som opäť nadobudla pocit, že je predsa len všetko v najlepšom poriadku. Že moje rozhodnutie nechať svoj život v Božích rukách nebol hlúpy nápad, aj napriek tomu, že na niektoré veci musím počkať dlhšie než tí, čo vraj držia opraty svojich životov vo vlastných rukách. Ja mám Majstra, ktorý píše moju Knihu. Mám samotnú Lásku v srdci a zdravý rozum, ktorého tento svet hocikedy dokáže opiť rožkom… No vždy vytriezvie a vráti sa na správnu cestu…
Chvalabohu!

Tak prosím, neklaďte ľuďom hlúpe otázky. Skúste ich počúvať. Viac počúvať. To často pomôže omnoho viac…

<3

Vílaaa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *