Vyliate.

Pravda o tej víle, čo vo mne drieme…

Je priskoré ráno. Sedím na priedomí svojej duše, podopieram sa mäkkými vankúšmi, ktoré sú plné mojich spomienok. Opieram si hlavu chladné múry a dívam sa dopredu. Dívam sa na svoju záhradku, ktorú opatrujem už nejaký ten rok. Ktorá mi bola zverená, hoci slová: “Prečo? Prečo mne?” sa niekedy neprestajne tisnú do hlavy.

Vidím pred sebou tú námahu, ktorá ma dnes čaká.

Prekypriť pôdu, nech začne dýchať. Vložiť do nej semienko Láskavého Kvetu. Poliať ho Živou Vodou. Okopať tie ďalšie, ktoré už vykukli nad zemský povrch. Vytrhať buriny všetkých nesvárov, aby sa tie Láskavé Kvety neudusili. A v neposlednom rade zobrať nožnice a nastrihať tie, ktoré sú už v plnej paráde, plnej sile a plnom kvete.

Tie, o ktorých táto záhradka mojej duše je. Tie, ktoré budem celé doobedie zväzovať do všakovakých kytíc. Tie, pre ktoré si prídete a zanesiete ich – snáď s láskou, pred ten Najmajestátnejší trón. Pretože tam oni patria.

Stále mám hlavu opretú o chladný múr, no už zatváram oči a zúfam si. Je to príliš ťažké opatrovať takúto záhradku duše. Vlastne nie. Nie je ťažké sa o ňu starať. To je jednoduché, to je potešenie a česť. Náročné na tom je to, že som človek. Že je vo mne to ľudské, ktoré častokrát prebije to božské.

Že mi tá ľudská časť mojej duše mnohokrát povie, nie. Nedávaj tie najkrajšie kvety! Neurob tie najkrajšie kytice. Stačia také priemerné! Nedeľ sa. Nedávaj vždy to najlepšie z toho, čo máš. Zo seba. Nedopraj iným úplne všetko, iba niečo. Veď ak im dáš tie najkrajšie a najlepšie kvety, oni ich s obetou v srdci, modlitbou na perách a tvojimi kvetmi v náručí zanesú, budú sa mať dobre – lepšie ako ty! Dostanú viac než ty! A to chceš, to skutočne chceš? Zamysli sa nad tým.

A tak sa zamýšľam. Tak hnije moje vnútro a stojí moja práca. Často sa presvedčím, a naozaj nedám to najlepšie. Darujem kyticu, ktorá sa mi v skutočnosti nepáči, no pohladím si svedomie slovami: taká stačí, viac si ani nezaslúži. Alebo tie najkrajšie kvety si nechám do svojej vázy a tie priemerné zviažem do kytíc. I vypočítavosť a odmena sa mi plichtí do práce.

No takto to nie je dobré. Nie, nie je… Cítim a viem to. Preto mi padá slza do náručia. Zúfam si, naozaj si zúfam, že sa mi nikdy nepodarí naučiť umeniu nezištnosti a dávania toho najlepšieho, čo mám. Dobroprajnosti bez závidenia, bez otázok prečo on a nie ja. Úplného odovzdania sa a viery, že o môj život je postarané od prvého dňa myšlienky na mňa.

Z môjho rojčenia ma prebudí klopanie na okno. Otočím sa, a z druhej strany na mňa známa tvár s úsmevom na perách a šálkou v ruke máva, nech prídem dnu. Zabudla som, že nie som sama. Len čo vstúpim dnu, už ma opantá vôňa rannej kávy. Sadám si k stolu, tá usmievavá tvár oproti mne. Chytí ma za ruku, hladí sa stíska ju so slovami: “Dnes to zvládneme. Nie si v tom sama. Dnes spravíme tie najkrajšie kytice s najkrajšími kvetmi. Len ma nechaj pomáhať ti…” Len čo si odpije z kávy, hneď jej zabehne, pretože chce so smiechom niečo dodať. Vyľakane pozerám, čo sa deje. “Ja len, že nezatváraj ma do tej čiernej kutice ako včera, predvčerom,… Ja som celkom dobrý pomocník.” dodáva.

Áno, bol to Jeden z tých Troch, ktorí mi v duši vedia urobiť poriadny harmatanec.

Hanbím sa, že to v mojej duši takto častokrát vyzerá. Prajem, z celého srdca Vám prajem, nech vo Vašej to tak nie je. Nech je tam len Dobroprajnosť každý deň, Nezištnosť každú hodinu, Viera každú minútu a Láska každú sekundu. A ak to tak nie je, nezúfajte si. Máme ešte celý život čas sa učiť. Nemrhajme časom, začnime teda hneď od:

Tri…

Dva…

Jeden…

TERAZ.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *