Vyliate.

Jaskynná žena.

Dobrý deň, teší ma.
Pekne sa posaďte…tunaaa k môjmu ohníku.
Čo Vám ponúknem? Voda z potoka postačí? Vlastne ani nič iné nemám, keďže… 

Ak by som bola k sebe úplne úprimná a pravdivá, tak by som všetky rozhovory s cudzími ľuďmi začínala presne takto. Ako rozhovory pravej, nefalšovanej, jaskynnej ženy. Viete tej, 100 rokov za opicami, jak sa hovorí… No áno, toto je článok z kategórie “opäť som si naložila”, ale tvrdé slová na vlastnú adresu potrebujem, veru – ako soľ. Vysvetlím.

Minulý týždeň som si kúpila diár. (Nesmejte sa, nenadvihujte obočie – existuje diár, ktorý fakt začína od júla!) Kúpila som si ho so slovami: “Gabriela, už by sa patrilo, aby si si trošku usporiadala život. Kým máš ešte voľno, tak predovšetkým ten duchovný i osobný keď budeš silno chcieť, no a potom, keď pôjdeš do roboty, tak aj ten pracovný. Veď celé tvoje bytie funguje doposiaľ ako (ne)organizovaný chaos v Barbie domčeku Malibu. Už by sa patrilo. Minimálne prestať hejtiť toľko tie diáre… ”

No čo “čert” nechcel (ba ja si myslím, že práve naopak – chcel! a taktiež si aj myslím, že to vôbec nebol nijaký čert, ale tak sa hovorí) – v tom diárčeku máte vy na úvod také cvičenia, že…
Nech si tu a tu napíšem svoj rebríček hodnôt. No problem!
Nech sa zamyslím a napíšem ako sa mi darí v tej a tej oblasti môjho života. No problem! 
Nech napíšem mojich 5 silných stránok. Čuduj sa svete, po 2 rokoch vylievania si srdca na blog – NO PROBLEM! 

No potom sa to stalo. Ďalší deň, ja som otočila ďalší list a tam som aj skončila.

… o 10 rokov.
Je júl 2028.
Nemusíš presne vedieť, čo robíš. Zato presne vieš, ako sa chceš cítiť.
Ako vyzerá tvoj život? Ako vyzerá tvoj typický deň? 

Doteraz sa neviem zbaviť zovretého žalúdka pri tejto strane, pri týchto otázkach. Nedokážem chytiť pero do rúk a písať. Nedokážem si dovoliť ten luxus a začať snívať. A dôvodom vôbec nie je to, žeby som nevedela, kde chcem byť či čo a ako sa cítiť. Ak by som sa čo i len trošku zamyslela, nemala by som problém povedať v akej farbe obliečok by som sa chcela zobúdzať…

Ja presne viem, čo chcem cítiť.
Ja presne viem, ako sa chcem cítiť.

No ten strach, ten hlúpy hlúpy hlúpy strach mi nedovolí. Strach z nenaplnených snov a túžob. Aké hlúpe, že? Žiaľ ja sa poznám a viem ako až nezdravo dokážem lipnúť na vlastných predstavách. Mám chytiť život do vlastných rúk? Ešte to tak. Veľa vecí ešte neviem, no počula som, že je najlepšie dať svoj maličký život do rúk samotného veľkého Života. Do náručia tej Lásky, ktorá vdýchla zmysel môjmu dosiaľ bezvýznamnému životu. I skúsila som to urobiť. Neviem ako sa mi to podarilo, no keď tak čítam tieto svoje riadky, tak mi asi dáte za pravdu, že možno nie práve najdokonalejšie.

Viete, často mám pocit, že v živote musíme byť ako takí akrobati na lane vo výške aspoň 30 metrov nad tou najvyššou zízajúcou hlavou. Že nám pri narodení, ktosi ku kolíske dal z milosti veľkú palicu, aby sme sa vedeli aspoň ako tak vybalansovať medzi svojimi predstavami a tým, čo sa skutočne stane. Ak to tak naozaj je, tak prisávačku, ja na konci svojho života dostanem diplom s názvom “najlepšia parodistka (či jak sa to povie) akrobatických kúskov na svete”. Pretože nielen, že som si ad 1. najprv myslela, že tá tyč je na skok o žrdi a zúfalo sa o to niekoľkokrát pokúšala, ale ad 2. stále, stále, stále som doposiaľ padla na stranu svojich vlastných predstáv.

Stále to bolelo a čo-to ma bolí aj doteraz. Viete, nie je jednoduché vidieť svoje vlastné sny splnené v životoch iných. Tobôž nie v životoch ľudí, ktorí si to podľa mojej logiky a mojej spravodlivosti ani za mak nezaslúžili. Nie je vôbec jednoduché maskovať slzy a sklamanie. No najmenej jednoduché je žiť so slovom: “Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán.” /Iz 55,8/

No a tak som sa zaprisahala, že už v živote nevyleziem na lano a nebudem sa učiť balansovať. Že radšej na kolene polámem tú palicu ako by som sa to mala učiť. Lebo to neviem, nedokážem a už sa mi slzy tisnú do oči opäť…

A práve preto som sa zabarikádovala do jaskyne, kde mám len vodu z potoka a žiadnu kávu. Kde si snívam len malé sníčky, ktoré si dokážem splniť úplne sama. A tie veľké? Tých niet! NIET! Mrcina a nie život! Lebo život bez megalomanského snenia je fakt dobrý tak akurát na dve veci.

No zostáva mi len dúfať, že do tej mojej jaskyne raz príde návšteva, však dvere nemám, klopať nemusí. Že donesie kávu a povie, že svet vonku čaká práve na moje sny. Že vytiahne čistý zošiť a modré pero a spolu budeme sniť a písať – sniť a písať – sniť a … A potom sa jedného dňa, ruka v ruke naozaj vyberieme z tej jaskyne, do sveta kde nebudem potrebovať žiadne palice. Kde nebudú žiadne laná, ale…

…kde bude len krásny a čistý súlad medzi mojou a Tvojou vôľou, Pane… 

” Hľadajte Pána, kým sa dá nájsť, volajte ho, kým je nablízku!” /Iz 55,6/

PS: Ak by ti hlavu lámalo, čo to za diár, pošlem ti naň link. A keď mi napíšeš fakt PEKNÚ správu, tak ti aj pošlem recenziu, od jednej krásnej dušičky, ktorá ma ňou presvedčila, že to je dobrá kúpa! (Čau Timka! <3)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *