Vyliate.

Všetko je normálne

Všetko je normálne a ja nežasnem, nedivím sa.

Otvorím oči, cez okno vidím, že lúče slnka opäť odviedli dobrú prácu. Nebo hýri všetkými odtieňmi východu slnka a ja nedokážem povedať, že sú očarujúco krásne. Inokedy by som sa možno aj roztrhla radosťou na dve polovice z toho, že nebo je plné farieb vychádzajúceho slnka, teraz o to len ráno ledva pohľadom zavadím…
Aj vôňa kávy už nie je tá, aká niekedy bola. Akosi nevonia, čo sa stalo?

Prechádzam po krajoch polí, hľadám lúčne kvety, ktoré by som vedela zviazať do velikáááánskej kytice. No je druhá polovica septembra a kvetín nieto. Pohľadom prechádzam zľava doprava a aj sprava doľava, no niet. Ale zrazu mi padne do oka malá margarétka, vykúkajúca spoza veľkej trávy. Akýsi zabudnutý pozdrav leta. Bez rozmýšľania som si ju privlastnila a v duchu si želala jednu vec. Aby som sa vrátila na koniec mája a našla lúku posiatu týmito jemnými kráskami. Chcela som plnú náruč margarétok, nielen tú jednu…

Pred pár dňami som dostala otázku, že či sa teším do práce. Namiesto jednoznačnej odpovede: “Ánoooo…”, po mne zostalo ticho a sklonená hlava. Nedokázala som vysvetliť, že aj by som sa tešila, keby som sa tak strašne nebála a nechcela prebrať všetku zodpovednosť.

No i tu, i pri margarétkach, i pri mnohých iných, bežných drobnostiach som zabudla na jednu vec. Že nič z toho nie je v mojom živote samozrejmosť.

Ale dar – dôkaz lásky, že fakt je tu Niekto, kto to so mnou myslí vážne… Že nie náhodou mám pred menom štyri písmenká, a že keď mi tetušky z personálneho volajú  a vravia “pani doktorka” , tak sa nemusím zamýšľať nad tým, že to nepatrí mne.  Vieš, že som zabudla nato, že byť lekárkou je požehnanie? Vieš, že som to začala brať ako akúsi obmedzujúcu samozrejmosť, ktorá mi zoberie voľnosť a život a daruje mnoho pocitov samoty a slzy? Hanba… Ale som rada, že som si to ešte uvedomila včas. A istotne sa budem prvé mesiace cítiť ako blbec a istotne si každý deň trochu potajme poplačem. Ale s vedomím, že je to požehnanie, ktorému som pred časom povedala svoje “fiat”. Požehnanie, v ktorom nebudem ani na stotinu sekundy sama. Či zle rozmýšľam, keď vnímam ako obrovské požehnanie a výsadu, že môžem mať tú možnosť a naučiť sa skutočne liečiť deti? Nestojí za moje slzy, keď niektorému dieťaťu dokážem zmierniť bolesť? Že ho dokážem zdravé vrátiť domov rodičom, do škôlky medzi kamošov? Nestojí to za to, i keď na mňa niekto sprvu nakričí, že to zle robím – kým to nebudem robiť dokonale?
Ja si myslím, že stojí a toto si budem pripomínať každý – každučký deň pred i po práci…

Ale dar – dôkaz lásky, že fakt je tu Niekto, kto to so mnou myslí vážne…

Existujú i v Tvojom živote miesta, ktoré prestali byť vymodleným zázrakom? Stal/a si sa aj ty ignorantom darov od Života? Čo ti zovšednelo? Čo už nie je požehnaním, ale niečím čo ti “právom patrí”?
A vieš Ty vôbec, že Ti skutočne nepatrí vôbec nič??? A duplovanie nie, že “právom”.

G.

<3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *