Zasnené.

jesenné.

Vieš, milá Jeseň, Pánboh sa nikdy nemýli. To, že mňa – jednu svoju roztopašnú kvetinu zasadil až do babieho leta, nie leta v plnej kráse – malo svoj význam.

Tak Ťa prosím príď.

Chcem Tvoje farby. Všetky. Všetky, ktoré sa nedajú ani vymenovať.
Chcem jesenný vietor vo vlasoch. Šúchať nohami po napadanom lístí (veru, zostalo mi to.).
Chcem ráno vstať, otvoriť okno a povedať: “Joj dnes prší!” a v kútiku duše sa tomu potešiť.
Vždy, keď budem na konci týždňa cestovať domov, chcem sa nadchýnať nad Čarovným lesom, ktorý svoju krásu nezjavuje počas leta, ale práve počas Teba. A tváriť sa, že ho nevidím miliontýkrát, ale stále prvýkrát.
Chcem zahájiť čas teplých čajov a dobrých káv. Čas teplých diek a ešte hrejivejších kníh.

Chcem, aby ľudia vedeli, že voniaš ako dozreté hrozno – to, ktoré cítim, keď kráčam hore našim dvorom.
Chcem, aby vedeli, že chutíš ako orechy, napadané do trávy. Pri ktorých treba vynaložiť snahu na ich otvorenie, ochutnanie. Že im svoje Jadro nedajú len tak. Veru, orechy patria k Tebe Jeseň.

Chcem počas jedného veľmi upršaného dňa zbadať chlapca s kvetmi v ruke. Takého, ktorý bude pod dáždnikom čakať na svoju Milú a opatrovať kyticu, len aby Ju potešil. Takého, ktorý mi týmto výjavom  zmení upršaný deň na neupršaný, aj keď v podstate pršať neprestane. Takého, ktorého som zbadala minulú upršanú Jeseň. Nie, neviem kto bol a na koho čakal. Nevidela som ani jeho Milenú. No takto to malo byť. Áno, presne takto…

Už od škôlky nás učia, že jeseň je pani bohatá. A veru je.
Mne dala Život. No svetu však dala mňa – a zodpovednosť, že sa teda musím snažiť nerobiť hanbu a tento výrok nejak aspoň zneutralizovať.

Jeseň, Ty jedna romantička, príď.
Veď si ako ja.
Veď Ty si vlastne Ja. ❤

Prečo máš rád/rada jeseň Ty? Napíš mi, tu -tam nižšie!

 

Víííla.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *