Vyliate.

Prečo nemám rada kresťanov…

Dnes by som Ti chcela povedať, prečo nemám rada kresťanov.

Ale tak poďme pekne po poriadku. My ľudia si často pletieme pojmy a dojmy, máme v nich chaos a často niektorým pojmom pripisujeme na základe našich dojmov nejaké charakteristické vlastnosti, vytvárame si vlastné dogmy.

Kresťan. Význam slova až enorme prostý. Ten, čo patrí Kristovi. Kristovec.

Toto sú kresťania. Tí, čo patria Kristovi. Ouuups. Prepáčte, toto sú Kresťania, tí s veľkým K.  Ale poďme sa teraz baviť o kresťanoch – o tých, s ktorými ma nekresťania často spájajú – veď kresťan ako krestan. O tých, ktorých aj napriek mojej neskonalej snahe ich mať rada, to nedokážem a zakaždým v láske zlyhávam.

Píšem o tých kresťanoch, sebazvancoch. O tých, ktorí seba povyšujú nad ostatných a dávajú to patrične pocítiť.
Píšem o tých, v ktorých niet kúsok čistej lásky.  O tých, ktorí nepoznajú význam slov ako: pokora či nezištnosť. O tých, ktorí vedome ubližujú a ničia a volajú si k tomu samého Boha za svedka.
Píšem o tých, ktorí ako prví prichádzajú do kostolov, ale ak by mali v ruke zbraň, prvá by som bola, ktorá by sa pred nimi skrývala…
Píšem o tých, ktorým neverím….
Píšem o tých, ktorí sa NEBOJA Boha…
A robia to vedome, s plnou dávkou pýchy po celé roky, po celý svoj biedny život.

Píšem o tých, pre ktorých neustále padám a zlyhávam. Ako človek. Ako veriaca žena. Ako Kresťanka.

A akí sú vlastne Kresťania? To sú tí, ktorí majú na hlave svätožiaru a levitujú aspoň 10 cm nad zemou? Ohohoo. Kdeže! Tí Kresťania sú totiž takí istí. S podobnými, ak nie aj týmito istými nedostatkami a chybami. Len s niekoľkými rozdielmi.

Poznajú význam slovo “kresťan”. Poznajú Krista. Poznajú Boha a ľúbia ho. Poznajú svoju dušu, vedia, že v tej najprvotnejšej podstate v nej nie je samo od seba nič dobrého. Tiež sú pyšní, pochabí, nedoprajní, kričia i zanadávajú si. Ale snažia sa a bojujú. Padajú, ale vstávajú a bojujú ďalej.
Prečo?
Lebo sú Kresťania, lebo patria Kristovi.

A ja som sa rozhodla, že nezomriem neunavená. Zomriem znavená bojom proti sebe samej, proti svojej podstate. Že budem do posledného výdychu snažiť sa byť Kresťankou. A možno sa spoznáme práve vo chvíli, keď si budem vyťahovať tvár z blata a dvíhať sa na nohy po ďalšom neúspešnom boji. Prosím, neodsudzuj ma, ale podaj mi vreckovku, nech sa aspoň kúsok očistím…

Neviem Vám povedať ako sa obrniť voči tým samozvaným kresťanom. Sama v sebe potláčam chúťky použiť všetku svoju fyzickú silu a vytriasť z nich dušu, keď vidím ako ubližujú, keď pre nich vidím niečie slzy…

A vlastne viem ako sa obrniť. Je to úplne jednoduché a najťažšie zároveň.
Zveriť ich Bohu.

Lebo len On je schopný nás všetkých naivne milovať.
Bože môj, aké len šťastie máme, že Ťa máme…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *