Vyliate.

Srdce

V tento nočný čas ma zobudilo blikanie, pípanie, vibrovanie –  všemožné upozornenia, že niečo nie je s kostolným poriadkom.

Pocítila som ako sa vybíja môj najdôležitejší orgán.
Moje ❤ .

Vtipné však je, že mi ktosi tesne pred vybitím zobral kábel a nechal len nabíjačku zapichnutú v zdroji. Avšak bez tej šnúrky to nejde. Ach, keby som len vedela, kto to je a kde ho nájdem – dostal by svoje. Tak som vstala a začala hľadať. Ani na stolíku, ani v batohu a ani v kabelke. Kde len môže byť? Neviem, fakt netuším. Hľadám ďalej. To blikanie ma znepokojuje. Čo teraz?

Ľahnem si späť,  možno je to len planý poplach. No upozornenia nie a nie prestať. Čo ak tým niekoho zobudím? Fúú.

Viac ma trápila otázka, čo spravím ráno. Ako budem žiť s vybitým srdcom. Keď prestane fungovať na 100% zatvrdne. Nebude iným klásť otázky: “Ako sa máš? Ako sa ti darí? Čo ťa trápi?”. Možno zo zvyku v tom bude pokračovať, avšak nebude ho to zaujímať. Premení sa na kúsok ľadu alebo skaly.

Bojím sa. Začína mi byť zima. Ozýva sa aj nespokojný žalúdok – vraj tie vredy, ktoré tancovali zakaždým počas skúškového sa opäť rozcvičujú a chystajú comeback. Nechápem, čo sa to deje.

Tak idem rovno za srdcom a pýtam sa ho, čo sa robí. Veď ešte cez deň zohrievalo aj chladný dážď a rozptyľovalo vietor. Odpovedá mi, že má toho tak akurát dosť.

Že sa mu na tomto svete neľúbi.
Že sa neustále hojdá na hojdačke s dvoma protiľahlými sedadlami: “Je ma príliš veľa.” a “Je ma príliš málo.” A najhoršie na tom je, že nikdy nevie, na ktorú stranu prevažuje. Má strach z pádov a už ho desia aj pohľady do výšky. No najväčší strach ma z ľudí – z tých, ktorí okolo neho pochodujú s ľadovými postojmi, správaním a schválne sa ho dotýkajú. Štípe a bolí ho to a ono už jednoducho nechce. Má pocit, že nie som spokojná s tým, čo robí. Že ma zakaždým svojimi skutkami sklame. Že sa príliš smeje a príliš hovorí. Príliš sa otvára a príliš prežíva veci, ktoré by tak nemuselo. A ešte to, ako som ho nechala včera večer premoknúť bez dáždnika, bola čerešnička na torte.

Zrazu všetko chápem. Zrazu chápem aj jeho. Ľutujem ho, že to všetko trpí pre mňa a pre moju neposednosť. Že ho nechránim, ale neustále ťahám so mnou do prvej línie ako svojho najlepšieho vojaka. Veď aj je. Lenže aj tí najlepší vojaci sú zraniteľní – už to viem.

Tak sa schúlim do klbka a chránim ho perinou. Nech sa zohreje a upokojí. Budem ho tíšiť a dovolím mu plakať, pospať si, oddýchnuť. Musí sa dať dokopy. Musí. Pustím mu najobľúbenejšie pesničky a keď povie, že chce do kávy aj lyžičku cukru – neodopriem mu.

Prosím, nechajte nás malú chvíľu osamote. Mňa a moje srdce. Potrebujeme na to 30 hodín spánku denne, teplo a žiadne cudzie chladné dotyky. Potrebujeme nájsť zdroj, nabiť sa a nezľadovieť. A nato potrebujeme byť spolu sami. Alebo spolu s Vami, ale iba v prípade ak chcete byť s nami oboma. Pri svetle svetielok a šálke čaju. Lebo svetielka sú fajn, máme ich radi a šálka čaju  hladí dušu. Avšak nehovorte s nami o  škole, o práci a o starostiach v nej. O miestnych novinkách. O tom kto, kde a s kým. Nehovorte nám o budúcnosti. Nepýtajte sa nás, čo hodláme kedy urobiť a kde sa vidíme o niekoľko rokov.

Len buďte s nami, s takými akí sme. S pochopením, bez posudzovania. A možno iba v tichosti. Venujte nám čas, iba sa pozerajte a skamaráťte svoje srdcia s tým mojím maličkým. Je to kamoš na život a na smrť. Verte mi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *