Vyliate.

Návod, ako vidieť zázraky.

Veríte na náhodné stretnutia? Náhodné situácie? Náhody – tak všeobecne?
Ja – napriek všetkej svojej patetickosti, ktorú  v sebe odjakživa nosím – verím.

Nemôžem povedať, žeby som verila, že všetko, čo sa udeje má nejaký zmysel. A možno aj má, ale môj malý mozog to nedokáže pochopiť a spracovať. Je ľahšie prijať fakt, že nie všetko, čo sa deje má nejaký význam a príliš sa v tom nešprtať. Len to jaksi prijať. Ako náhody.
Plus mínus.

Avšak sú veci, ktoré ma dostavajú. Niečo sa stane a ja zrazu začujem “cvak”. Niečo klapne na svoje miesto, na miesto, kde som sa čosi snažila napasovať a nikdy to nešlo.
Rozumiete.

“Cvak.” A niečo Vám dopne v hlave. Vy pochopíte a ste spokojní. Alebo aspoň na chvíľku spokojnejší.

Mne sa to stalo minule.
Vošla som kdesi a tam bol niekto. A ten niekto hovoril o niečom, čo mi zapasovalo. Cvak.
Dobre, dobre iba tak – plus mínus.

Hovorilo sa tam o problémoch. Ako sa k nim postaviť.
Ako k tragédii? Ako k príležitosti? Alebo ako?

Dávam si ruku na srdce a musím povedať, že čo sa týka tejto problematiky – problematiky problémov – som totálny analfabet. Vôbec jej nerozumiem. Nerozumiem prečo sa dejú. Prečo sa zlé veci dejú dobrým ľuďom a naopak.

Som veriaca. Verím v jedného Boha. No mám m(b)ilión blbých vlastností a jednou z nich je, že sa príliš riadim vlastným rozumom. A môj rozum je ako taký Jánošík – riadi sa svojimi vlastnými zákonmi spravodlivosti, ktoré tu na tomto svete absolútne nefungujú.
No ale že absolútne.

Denne sa oháňa valaškou a už tisíckrát si nešikovne uťal do nohy a bolestivo odkrýval sa schovať do tmavého kúta.
Najradšej by “bohatým bral” a “chudobným dával”. A ešte, ako bonus, by každému bohatému blbcovi vylepil jednu – dve (tri – štyri- … ) za ucho.

V určitom zmysle som v duchovnom svete násilnícka nerváčka. A priznávam, že ak by Boh fungoval podľa mojej logiky a mojich zákonov spravodlivosti, už dávno by som  dostala kopanec do zadku a moju fotku by mali vylepenú v niekoľkých kópiach na nebeskej bráne s veľkým červeným nápisom “nevpúšťať dnu – ani náhodou, ani omylom”.
Ale mám jedno šťastie, že aj keď sa moja duša zmení na Hulka a mám chuť striasť všetkých anjelov z neba na hlavu a Boha posadiť na kreslo a svietiť mu do očí lampou, kým by mi nedal vysvetlenie na otázku: “A prečo…” – tak mi jednu spak ruky nestruhne. Lebo by som si isto zaslúžila.

Nie, on to neurobí.
On pokojne zhasne lampu a chytí ma za ruku. A zrazu Hulk zmizne a zjaví sa tá malá Gabika, so slzami padajúcimi do náručia. No odpovede mi aj tak nedá. Len sa usmeje, možno si i ustarostene povzdychne – koľko má so mnou práce – to ja už neviem, len tak šípim. V očiach mu čítam, aby som to nechala na Neho a nekafrala mu furt do roboty.

Ale nikdy ma nenechá len tak. Vždy mi dá čosi za moje otázky, čosi “za odmenu”.  Zavedie na nejaké miesta. Pošle mi do cesty nejakých ľudí. Niečo uvidím, niečo prečítam, niečo pocítim. Nakoniec započujem “cvak” a niečo mi dôjde. Ťažkopádne, ale dôjde. Plus mínus.

A tak to bolo i pri mojom probléme o problémoch.  Ako sa k nim postaviť.
Ako k tragédii? Ako k príležitosti? Alebo ako?

Ako k prostriedku. Jednoznačne ako k prostriedku, ktorým môžeme urobiť veľa dobra, i keď sa spočiatku nezdá.
Obetovať. Obetovať. Obetovať.
Bude to bolieť, štípať a páliť.
Ale obetovať.
Najlepšie bez otázok, bez šomrania, bez všetkého. Iba odovzdane a s vierou obetovať.
No ale povedzme si to narovinu, sme ľudia – a bez toho všetkého to nedokážeme. Aspoň teda ja nie.

No, ale prosím, pokúsme sa.
Pokúsme sa obetovať problémy v rodine, v škole, v práci za niečo.
Pokúsme sa obetovať vlastnú chorobu za niečo.
Pokúsme sa obetovať naše chvíle skľučujúcej samoty a nepochopenia za NIEČO!
Tých “NIEČO” je na svete a v našich životoch toľko, že to ani nedokážeme zrátať.

Hm.
Prečo vôbec existujú problémy? Prečo ich máme? Prečo to obetovať? Prečo to takto boľavo riešiť?
Je Boh zlý? Nespravodlivý? Krutý? Sarkastický posmeškár? Nemá nás rád?

Neviem Vám dať odpovede na otázky, ktoré sa začínajú tým nebezpečným “Prečo…” . Ale jedno viem na milión percent. Že náš Boh nie je despota. Ale je milujúci. Och. A ako.

A ak chceš vidieť zázraky na vlastné oči…
Obetuj do špiku kosti čo Ťa trápi.

A uvidíš. Na vlastné oči uvidíš zázraky….

<3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *