Vyliate.

Neprestávam sa snažiť

Keď som bola na strednej škole, druhou najobľúbenejšou aktivitou – po obedňajších prestávkach – bolo pre mňa písanie slohov. No čuduj sa svete.

Priznám sa, že tak ako mi času od času ide písané slovo, s tým hovoreným je to presne opačne. Ako rečník som naozaj príšerná. Akosi mi to na ceste medzi mozgom a jazykom zlyháva. Často mám v hlave zo päť myšlienok, k jazyku sa dostane prinajlepšom len jedna, aj to často vytrhnutá z kontextu. Po mojich slovách veľakrát vidím nechápavo pozdvihnuté obočia. No vždy sa potom utešujem tým, že i Mariah Carey, tak ako je dobrá speváčka je (vraj) príšerná tanečníka. (Prosím, nepýtajte sa prečo to viem a prečo túto nepodstatnú informáciu držím v hlave. Nebudem vedieť odpovedať.)

Takže…
Keď som bola stredoškoláčka a písanie slohov mi istý čas robilo veľkú radosť – ako správny namotivovaný gymnazista som chcela dobrú známku. Teda nie dobrú, ale výbornú! No ja som v drvivej väčšine bola “len” chválitebná. Teda za 2. Výborná som bola, keď sme jednotky dostávali takmer všetci. A to môjmu ctižiadostivému “ja” išlo poriadne na nervy – keď som počúvala a čítala slohy, ktoré dostali jednotku a prišli mi úplne bez duše, bez citu, bez kúska človečiny, ale boli štylisticky i pravopisne okej a písali ich správni ľudia. Slohy mi opravovala moja triedna učiteľka a tej akosi často niečo nesedelo.

A keď mi tak jedného dňa už nedali spávať, moje “nelichotivé dvoječky”,  tak som sa vybrala zaklopať na dvere kabinetu mojej p.uč.. Myslím, že sme boli obe veľmi prekvapené – ona z toho, že za jej dverami stojím práve ja a ja, že som nejak svoju vždy submisívnu povahu donútila konfrontovať sa a dožadovať sa vysvetlenia niečoho, čo mi vadilo.

Aké som dostala vysvetlenie?
Vraj píšem príliš zložito. Mám dlhé súvetia a komplikované myšlienky. Bla,bla.
Doteraz si pamätám ako som nechápala. No tu už ma prevalcovala moja submisivita, sklopila som uši, kývla hlavou a odišla som. Aj môj maturitný sloh mi opravovala moja triedna učiteľka, s ktorým som bola ako-tak spokojná, v hodnotení to bol riadny prepadák…
No nikdy som neprestala písať ináč aj keď ma tieto, práve vyslovené veci poriadne ranili a demotivovali.

Neprestávam sa snažiť písať, aj keď v tom možno nie som až taká dobrá ako si myslím.
Neprestávam sa snažiť písaným slovom objavovať zákutia vlastnej duše, i keď sa tam cítim viac menej stratená.

No v prvom rade sa neprestávam snažiť dvíhať sa z kolien a blata späť na nohy, keď spadnem.

No snaženie vyčerpáva. A keďže príliš veľa ľudí trpí prílišnou pohodlnosťou, príliš rýchlo sa prestávajú snažiť. No a aj výsledky toho všetci vidíme v ich/našich životoch príliš rýchlo…
Manželia sa od seba vzďaľujú. Najlepšie kamarátstva sa rozpadávajú. Nariekame, že v živote tápame. Stagnujeme.

A preto sa nechcem prestať snažiť byť tou najlepšou verziou samej seba. Pracovať denne na svojej ľudskosti, prekonávať ju. Bojovať o veci, ktoré stoja za to. Aj keď v tom opäť nebudem “výborná”, ale len “chválitebná” či možno aj len “dostatočná”. Nezhromažďovať hmotné haraburdy, ale snažiť sa žiť zázračne obyčajný život

… plný telefonátov s rodičmi, o tom ako sa majú.
… plný správ s najlepšími priateľmi, o tom čo prežívajú
… plný úsmevov a pohladení 
… plný dobrých skutkov, ktoré… ako mi nedávno povedala jedna sestra: “Budem mať zrátané jedine “tam hore” a nie tu”. 

Lebo je to tak.
Neprestávam sa snažiť byť Človekom.
Gabikou.
Vílou.

Už bez nárokovania si na dobré známky.

<3

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *