Vyliate.

zádumčivý pán Strach.

Pred niekoľkými týždňami som svojich rodičov pristihla pri tom, ako oduševnene čučia do počítača a pozerajú nejaké video. Nepripisovala som tomu nejakú obzvlášť vážnu vážnosť, no keď neprestávali ani po pol hodine, išla som sa pozrieť, čo tak upútalo ich pozornosť, prečo si kreslia nejaké náčrtky na papiere, čosi si ukazujú, vysvetľujú, plánujú…

Bolo to nejaké – dnes sa tomu hovorí “diy video”. Aké konkrétne vlastne vôbec nie je dôležité. Dôležité je to, čo som videla a čo som zatúžila jedného dňa mať. Vlastne po celý život – a nedbám aj keby to už malo začať hneď zajtra.

TO. To, keď sú dvaja aj po rokoch jeden tím. Jeden nejak prazvláštne zohratý tím, ktorý sa deň čo deň stále viac a viac spája. Ktorý sa dokonale pozná a vie si povedať všetko. Vie spolu pracovať, snívať a sny si plniť.  A verím, že takýto tím je neporaziteľným adeptom na víťaza v majstrovstvách života v kategórii nezničiteľná čriepka neba na zemi.

Moje posledné “rande” – ak to tak môžem nazvať – bolo jeden z tých najväčších prepadákov v mojich vlastných dejinách. Zostalo mi po nich niekoľko drobných bodných rán a prepláchnuté slzné kanáliky. Príliš veľa zlých vecí za príliš krátky čas. Veci ma síce celkom rýchlo preboleli, no zostal jeden veľký čierny mrak.

Zostal Strach, a už je tomu aj nejaký ten piatok, no on neodbytne sedí na okraji mojej postele.  Nie je to strach z toho, že nebudem dosť či budem naopak priveľa. Mám strach z toho, že v žiadnom vzťahu nedokážem byť skutočne tou… Skutočnou. Tou, ktorou naozaj som.

A keďže si do životopisu píšem, že medzi moje slabé stránky patrí, že nedokážem presadiť svoj názor… Teda prepáčte, ja mám vlastne problém ho niekedy často  vôbec aj vysloviť. Neviem povedať, že sa mi  niečo nepáči, že mi niečo vadí, niečo ubližuje… Ale aj, že si dokážem naoko zvyknúť aj na šibenicu a dovolím, aby ma to po kúskoch rozožieralo.

No a tak po poslednom neúspešnom pokuse o.. ani neviem čo to bolo… kedy som si zaumienila, že to skúsim. Že budem tou Ozajstnou – patetickou, poetickou, s kvetmi vo vlasoch. Budem tou, ktorá rada píše, ktorá si rada vecí predstavuje, ktorá…
A výsledok? No okrem iného (fakt veľmi odporného) sa mi dostalo nielen nepochopenia, ale pohŕdania a výsmechu. Za to, aká som. Za svoje krehké srdce, ktoré stále padá do bahien zlých vecí a potom hľadá svojho Boha.

Neviem, no nemyslím si, že by to mali ženy zažiť, pocítiť. Ja už to nechcem nikdy.
Nikdy.
Nikdy.

Ale starosti mi robí ten zádumčivý pán, sediaci pri mojich nohách. Čo s ním? Ako mu milo vysvetliť, že nechcem jeho spoločnosť? Že sa chcem nebáť? Že chcem, aby mi takto pri nohách sedela láskavá Viera s usmievavou Nádejou, držiac sa za ruky? A vlastne kde sú ony?

Často si myslím, že to vlastne skutočne nedokážem. Že ak to raz príde, ak raz on príde, tak zomrie jedna veľká časť mňa. Že skončí tento blog, pretože mu o ňom nebudem vedieť povedať. Že sa nikdy nedozvie, o Víle.  Že prestanem rojčiť, snívať, nosiť kvety vo vlasoch. Že nedokážem povedať o dome s okenicami a záhradkou s paradajkami. Že nedokážem byť sebou.
Zo Strachu. Z nepochopenia, z odmietnutia, z posmeškov.

A ja by som to tak chcela vedieť. Byť v tomto nebojácnou! Byť odvážnou!
Byť odvážnou a povedať:
Hej chlapče, keď mi raz srdce hovorí, tak píšem ako zmyslov zbavená, kým ho počujem.
Hej chlapče, ja nechcem aby si nič z toho, čo ti tu omieľam chápal. Nechcem, aby si mi na svitaní čítaval básne. Nechcem, aby si mi hovoril, aká som perfektná.
Hej chlapče, ja len chcem aby si ma rešpektoval a ľúbil takú aká som. Ba čo viac – ľúbil ma práve preto (!!!) a sám by si nechápal, čo sa ti porobilo.

A keď ti jedného dňa zahlásim, že chcem hrnčiarsky kruh a tebe sa zo mňa už po triliontýkrát skutočne rozum zastaví, bude to dobré. Ak ma uvidíš sedieť za šijacím strojom a potom pred zrkadlom sa vykrúcať v šatách a sukniach, bude to dobré. Vlastne ak si jedného dňa vôbec prečítaš čo i len jednu, dve vety z týchto stránok, bude to dobré. Ba bude to skvelé. Pretože to bude znamenať, že som to dokázala…
… Ti povedať kto som a nebola tým, kým si myslím, že by si chcel, aby som bola.

Držím si palce, aby som to raz dokázala. Chytiť za ruku zádumčivého pána vyprevadila ho pred dvere a zavrela z druhej strany.
Držím ti palce, aby si nerozpučil to krehké, čo si ti raz dostane do rúk. To, čo sa podpisuje pod každý článok.

I pod tento:

<3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *