Nezaradené

Moja Viera bez cenzúry

Asi mám šťastie, že sa ma už dávno nikto neopýtal, čo pre mňa znamená moja Viera. Fakt mám riadne kusisko šťastia, pretože pri odpovedi na túto zákernú otázku by som sa poriadne zapotila.

Viera, čo pre mňa znamenáš? Bože, čo vlastne pre mňa znamenáš?

Zrejme sme opäť o kúsok v našom vzťahu pokročili. Niečo ako v tých medziľudských.

Najprv som bola bezhlavo zaľúbená. Mala som ružové okuliare cez ktoré som videla len samé farebné dúhy. Viete, to je to obdobie, počas ktorého beriete Boha ako krabičku na želania. Vhodíte mincu (prianie, modlitbu, dobrý skutok) a ono vám splní vaše želanie. Do toho si pustíte nejaké chválové piesne, hovoríte si a aj iným, aký je Boh skvelý (pretože vy vhodíte – a on splní). A ak aj neplnil – so smiechom Ho vediete obhájiť, že si sa možno „pomýlil“, možno „má pauzu“, prípadne ste už boli na „vyššej úrovni“ a vraveli ste, že „to tak chcel“, ale v duchu ste sa na Neho aj tak hnevali.Nehovorte, že ste to nikto nikdy neskúšali. Každý z nás to už niekoľkokrát urobil. A možno ešte stále to robíš… (Prestaň s tým.)

Potom prišli prvé hádky. Ja som hádzala a hádzala a Ty si jaksi zostával ticho čoraz častejšie a častejšie. Krabička na želania hrala piesne, ktoré som nechcela počuť. Neplnil si mi moje priania. Ak som od Teba chcela vysvetlenie, vždy, vždy, vždy si ma odkázal na 2. kapitolu knihy proroka Ozeáša. Neboli to práve najlichotivejšie a najromantickejšie slová. Vždy som len očami preletela, povedala si, že tomu vôbec nerozumiem, zatvorila som Písmo a išla ďalej. Kto mal rozumieť slovám o milencoch, o zrade, o beznádeji, o tom, že si kohosi vyhnal až na samotnú púšť a tam potom prehováral k srdcu nejakej pobehlice, ktorú si tak strašne miloval… Kto tomu mal vtedy rozumieť? Kto mal vedieť, že toto všetko spískam tiež?

A veru.. Všetko to, čo sa písalo v tej kapitole, som urobila. Zradila som Ťa. Nie, nie. Zrádzala som Ťa – niekoľkokrát a opakovane. Vedome a dobrovoľne. Mala som svojich „ svetských milencov“, ku ktorým som sa utiekala, ktorí ma utešili, ktorí mi dali všetko a hneď. To, že naplnili všetky moje túžby len na niekoľko krátkych chvíľ ma vtedy nezaujímalo… S nimi to bolo vždy akési ľahšie ako s Tebou.

No čo horšie, k Tebe som sa vždy vrátila buď tváriac sa, že sa nič nedeje alebo sľubujúc, že sa to už nestane. No vždy sa to stalo znova. A znova a znova a…. ale Ty si sa na mňa nikdy nenahneval. No už ani tí moji „svetskí milenci“ ma nenapĺňajú.

Kto to sú tí moji „milenci“? To je všetko to, čo ma ťahá od Boha ďalej. Vždy som radšej prescrollovala trikrát celý fb a ig akoby som strávila čas v modlitbe. Radšej som sa šla prejsť všetkými nákupnými centrami, akoby som šla do chrámu na omšu. Radšej som sa tvárila, že sa ma veci netýkajú ako som urobila nejaký nezištný skutok lásky pre moju Lásku. Toto boli (a mnohí z nich – ktorých sa hanbím verejne priznať – ešte stále sú) moji „milenci“…

Ako to býva v takých čiste ľudských vzťahoch ďalej? Keď je jeden alebo obaja nešťastní? Rozvádzajú sa. Utekajú jeden od druhého. Klamala by som, ak by som povedala, že som o tom neuvažovala.

A tu sa náš príbeh teraz nachádza.

Teraz presedíme dlhé, bezsenné noci – jeden vedľa druhého, mlčky. Ty Bože mi nič nepovieš, ja Tebe ani toľko. Cítim sa sama, cítim sa prázdna, cítim sa rozbitá, cítim sa ako prasknutá váza, cítim sa ako nepotrebná zaprašená čačka niekde na poličke. Často sedím a plačem a Ty sa z ktoréhosi kúta na mňa mlčky dívaš.

Toto je tá púšť? Nie je to už peklo duše? Neviem, čo Ti mám povedať, tak radšej nehovorím nič. Neviem, ktorým smerom by som sa mala vydať, tak radšej sedím a nejdem nikam. A z diaľky – zo sveta – ku mne doliehajú otázky o tom ako si predstavujem svoj život, prečo ešte stále nemám nejaký termín svadby, alebo rovno prečo ešte nemám deti, kde sa vidím o päť rokov…. Vtedy sa mi nahrnú slzy do očí, vtedy sa pozriem na Teba a Tvoju kamennú tvár…

A vtedy mi aj akýsi tichý hlások zvnútra našepkáva, nech ukážem Tvojim smerom, na Teba – že každá moja predstava o živote začína a končí pri Tebe….
…no ešte nikdy som to neurobila.

Prečo?

Bože môj, a čo budeme robiť teraz? – po dlhej dobe sa Ťa pýtam….

Odpovedz, si na rade…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *