Vyliate.

Kde som bola…

Pozerám, že je tomu už nejaký piatok, kedy som na tomto svojom blogu bola naposledy. A ešte viac piatkov prešlo od chvíle, keď som tu niečo napísala…

Pýtam sa seba samej: “Haló, kde si bola? Čo si celé tie mesiace robila? Je všetko ok? ” Všetky tie mesiace sa mi zliali do jedného veľkého týždňa a ja som si povedala, že je konečne čas na nedeľu.

Musím však skonštatovať, že tieto dni nepovažujem za veľmi prospešné môjmu vnútru. Bola som príliš sama, príliš veľa som pracovala, príliš veľa som nespala, príliš veľa som sa trápila, príliš veľa kričala a starala sa… A na môj vkus som aj príliš veľa plakala… A čím viac sa blížila zima, tým viac som mala pocit, že nie som nikde inde iba v práci…

Pravdupovediac, to všetko by moje srdce až tak netrápilo. Trápi ma, že som zabudla, ba až zanevrela na svoje jemné srdce a dovolila som mu skamenieť. Že som prestala brať ohľad na svoju farebnú dušu víly a nechala ju vyblednúť. Strvdla som, prestala som snívať, rojčiť, byť patetická…

Prestala som písať, prestala som vymýšľať, prestala som sa dívať na západy slnka, prestala som vidieť krásu vo všednosti…. Ani neviete, ako ťažko sa mi píšu tieto slová, už mi to vôbec nejde ako kedysi.

Mrzí ma to o to viac, lebo som mala pocit, že keď píšem, stávam sa aj lepšou verziou samej seba. Že sa prekonávam, že bojujem a nevzdávam sa nádejí na krajšie zajtrajšky. Že vnímam krásu a žijem iný život než núka svet…

No dospelácky život ma vtiahol do svojich hĺbin, ja v ňom neviem plávať a topím sa.

No práve som pozbierala všetky sily, ktoré mám – vynorila sa nad jeho hlbiny a z plných pľúc som sa nadýchla. A tak môžem zakričať: “Tu, tu som – a tu chcem byť!”.

Milý blog, tu chcem mať svoje srdce…
Tu sa chcem stať lepšou, vílou, Jedinou…

<3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *