Vyliate.

Bojím sa tu byť šťastná…

Pred istým časom mi jedna moja kamarátka povedala vetu, ktorá mi dodnes rezonuje v hlave. Povedala mi vlastne len takú jednoduchu vec, že je šťastná.

Ruku na srdce, kto Vám naposledy povedal, že je len tak jednoducho a prosto šťastný? Kedy ste to o sebe povedali vy?

Ľudia sa obvykle cítia šťastní, keď sa im plnia sny, keď všetko šľape ako dobre namazaný stroj… Sú šťastní, keď ide všetko podľa ich plánu.

Asi preto je toľko ľudí dnes “nešťastných”. Zväčša sa stretávam (a žiaľ musím povedať, že aj medzi ne patrím) so ženami, ktoré riešia stále dookola to isté, len s menšími obmenami. Som smutná, lebo si neviem nájsť frajera. Som smutná, lebo sa neviem dočkať, kedy ma požiada o ruku. Som smutná, lebo nie a nie a nie, aby som bola tehotná… Som smutná, lebo mám neuspokojivú prácu. Som smutná lebo…

Potom sa stane tzv. “zázrak” (do života vstúpi pán Dokonalý, alebo na ruke sa nám začne blyšťať dvojvýplatový snubný prsteň, a pod.) a nastane medziobdobie (naoko) nikdy nekončiaceho šťastia. Vtedy je všetko krásne. Naše sociálne siete sa hemžia samými krásnymi fotkami. Vtedy prestaneme chápať ostatných, ako môžu nebyť šťastní… Ako môžu riešiť to a to – a zabúdame, že takéto “malichernosti, sme donedávna riešili tiež…

Takýmto medziobdobím som si prešla i ja. A nie raz, hneď niekoľkokrát. No stále som sa vrátila do jedného – toho istého bodu. Keď všetko to krásno vyprchalo, zázrak zovšednel… Keď znova niečo chýbalo…

A tu je kameň úrazu.

Ja to takto už odmietam. Veľmi by som si priala byť šťastná tu a teraz. S tým, čo a a ako teraz všetko v mojom živote je. Bez nejakého zjavného dôvodu, ktorý by mi napĺňal srdce bezbrehým šťastím. Bez frajera, bez detí, bez vlastnej domácnosti. Naopak s poznámkami o svojej “čudnosti”, s nekonečnými pripomienkami k mojej samote.

Musím povedať, že mne osobne veľmi ubližujú sociálne siete, kde si vieme vytvoriť akýsi iný, krajší a dokonalejší svet. Tam len málokto zdieľa svoje strachy či pochybnosti. Kde málokto zdieľa skutočnosť…

No najhoršie pre mňa ako pre veriacu ženu je to, že do svojich formičiek o živote sa snažíme narvať aj Boha. Keď sa nám darí, instagram sa hemží hastagmi “godisgood” a chcela by som vedieť či sa niekto spýtal samotného Boha pýtal na názor. Tvrdíme, že nás Pánboh požehnal – no jaksi zabudáme, že Pánboh požehnáva nielen veľkými a megalománskymi darmi – že jeho požehnania sú častokrát úplne nenápadne a maličké.

Ani si neviem predstaviť aký nami nepochopený si musí pripadať, keď na nás leje požehnania dvoma 10l vedrami naraz – a my furt chceme dačo iné… Hlavne väčšie… A keď (to hneď) nedostaneme, veci vezmeme do vlastných rúk a poriešime po svojom. (A potom tvrdíme, že nás Pánboh požehnal – double facepalm).

No na druhej strane, keď nám to v živote akosi nejde, Boh sa jaksi na sociálnych sieťach nespomína… A ja len tajne šípim, čo sa v takejto ľudskej duši deje…

A tak mám jedno želanie pre seba. Byť šťastná. Tu. Teraz.
Nebrať šťastie ako stav, ktorý niečo/niekto spôsobí, ale ako rozhodnutie. A nebáť sa ho.

A ja len čo pozberám všetky sily, ktoré mám i nemám – urobím to rozhodnutie. I za cenu, že sa vzdám sociálnych sietí, ktoré takéto moje rozhodnutie určite spochybnia a budú sa mi snažiť nahovoriť, že som len chudinka, ktorej sa šťastie vyhýba okľukou. I za cenu, že preruším niektoré pre moje vnútro škodlivé priateľstvá, resp. kamarátstva.

Lebo to všetko za to stojí. Stojí to za to Šťastie. Nie to, ktoré zažijeme tu na svete, ale to skutočne nekončiace… Lebo to všetko za to stojí. Stojí to za to Šťastie. Nie to, ktoré zažijeme tu na svete, ale to skutočne nekončiace…

A tak si teraz len prosím tú silu…

<3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *